Kolegovia v čase vojny

Aj keď sa všetci kolegovia z JYSKu na Ukrajine ocitli v rovnakej tragickej situácii, ťažké chvíle prežíva každý inak.

Niektorí pracujú v predajni. Niektorí sú v ozbrojených silách alebo v obrane, ktorá chráni civilné obyvateľstvo. Niektorí prežili dni a noci ukrytí v pivniciach a protibombových krytoch, obkľúčení nepriateľmi.

JYSK je so všetkými v kontakte a prinášame niektoré ich osobné príbehy.

Prvá pomoc pre ranených

Andriy Bezkhlibny, manažér úseku nábytku z Kyjeva a jeho kolegyňa a partnerka, Alina Dorosh, z oddelenia Služieb zákazníkom, pomáhajú hliadkovej polícii.

Ešte pred nástupom v JYSKu mal Andriy hodnosť nadporučíka v zdravotníckej jednotke. On aj Alina ovládajú základy prvej pomoci pri ošetrovaní zranených. V prvých dňoch vojnového konfliktu učili vojakov základy poskytovania prvej pomoci. Teraz zachraňujú životy pomáhaním polícii.

„JYSK pomohol našej jednotke dodaním spacích vakov, prikrývok a uterákov. Vďaka pomoci od kolegov zo Zákazníckeho centra sme nakúpili všetko potrebné pre políciu,“ hovorí Alina.

„Ďakujem firme za podporu, pomoc a starostlivosť. Je to teraz ťažké a desivé a bojím sa zakaždým, keď mám službu. Ale toto je teraz na Ukrajine nový normál a všetci robíme na našich frontoch dôležitú prácu,“ hovorí Andriy.

Z Charkova do Ľvova

Vedúci predajne Oleksiy Simbiriov z Charkova bol po siedmich dňoch bombardovania evakuovaný na západ Ukrajiny.

„Hneď po príchode do Ľvova som sa hlásil do práce a druhý deň som rovno nastúpil. Bol som za túto možnosť rád, pretože pracovné povinnosti odvádzajú pozornosť od problémov, od úzkosti a od sledovania správ,“ hovorí Oleksiy.

„Som hrdý na to, že JYSK neostal v ústraní, ale pomáhal a daroval mnoho výrobkov dobrovoľníkom. Niektoré z našich predajní sme otvorili pre zákazníkov. Potrebujú nás, pretože predávame dôležité výrobky. Dopyt po kobercoch, vankúšoch, matracoch, pohovkách atď. výrazne prevyšuje dodávky. Predali sme všetko, čo bolo možné predať! Aj napriek okolnostiam a podmienkam sme sa snažili vyhovieť každému a poskytnúť čo najlepší servis každému zákazníkovi,“ pokračuje Oleksiy.

Deväť dní v podzemí

Yulia Bondarchuk, vedúca predajne v Buči, neďaleko Kyjeva, sa ukrývala spolu so svojimi deťmi deväť dní v suteréne, zatiaľ čo vonku prebiehali boje.

„Najhoršia na tom všetkom bola neistota. Báli sme sa vyjsť von, bolo tam neustále bombardovanie, vo vzduchu helikoptéry a stíhačky. Šokujúca bola správa o dopade granátu do obchodného centra, kde bola aj naša predajňa,“ hovorí Yulia, ktorá bola s deťmi sama, pretože manžel bol v zahraničí.

„Nakoniec sme našli jedného muža s autom, ktorý sa odhodlal odviezť nás preč. Rýchlo som vzala deti a naše dve mačky, to bolo najdôležitejšie. Po tom všetkom už pre mňa materiálne veci nemajú význam. Všetko, čo nasledovalo, si pamätám len zahmlene: ako sme odchádzali, ako veľmi sme sa báli. Myslím, že som ani nedýchala. Ľudia s guľometmi, výstrely nad hlavou. Pamätám si, ako som ďakovala, že sme nažive. Som veľmi vďačná všetkým, ktorí nám pomohli v tejto hroznej situácii,“ hovorí Yulia.

Sila jednoty

Anastasia Zakharova z predajne v Buči strávila so svojím manželom a trojročným synom dva týždne v hrozných podmienkach.

„Druhý deň vojny prestal fungovať internet. O tri dni neskôr sme nemali svetlo ani vodu a o sedem dní už nebol ani plyn. Hovorí sa, že človek si zvykne na všetko. Áno, zvykli sme si. Vodu sme nosili zo studne, na dvore sme postavili piecku na varenie, benzínom z áut sme poháňali generátor, aby sme si nabili telefón. Všetci zo susedstva sme držali spolu,“ hovorí Anastasia.

„Boje sa priblížili až k nám a najhoršie bolo, keď sa bojovalo priamo pod našimi oknami. Myslela som len na jedno: utiecť aj s dieťaťom, ale na to už bolo príliš neskoro, naše mesto už bolo obsadené. Okolo stáli nepriateľské kolóny. Čakali sme na humanitárny koridor, ktorý sa konečne otvoril 8. marca. Útek trval veľmi dlho, kolóny boli dlhé niekoľko kilometrov. Videli sme všetko: výzbroj, nepriateľov. Stáli na každých sto metroch, mali guľomety a všade okolo bolo počuť len výbuchy. Nevedeli sme, čo s nami bude. Keď sme prišli k našej základni, všetci plakali. Mám za sebou najhoršie okamihy môjho života,“ popisuje Anastasia.

Katerynin „ženský prápor“

Kateryna Hrushchenko z Charkova musela opustiť svoj domov a teraz organizuje humanitárnu pomoc v obci blízko Charkova.

Vo vedľajšom dome je asi 500 utečencov z Charkova. Mnohí z týchto ľudí boli pravidelnými zákazníkmi v predajni JYSK, kde pracovala.

„Každý deň mám veľa práce: zostavujem zoznamy migrantov, spisujem potreby a požiadavky ubytovaných, balím a rozdeľujem humanitárnu pomoc atď. Ale chcem robiť ešte viac. Pripojila som sa k dobrovoľníckej komunite žien, ktorá združuje silné a aktívne ženy z rôznych častí Ukrajiny. Je to náš „Ženský prápor“! Máme vlastné webové stránky a sme aktívne na sociálnych sieťach,“ hovorí Kateryna.